Je zvláštne, že niektorí ľudia v našich srdciach pretrvávajú omnoho dlhšie ako si dokážeme vedome pripustiť. Sú ukrytí hlboko vo vnútri, v tých najväčších zákutiach našich myslí a čakajú na ten správny okamih, keď sa opäť prederú na povrch. A vtedy nastáva obrovský chaos. Akoby sa to vždy dialo v určitých intervaloch za veľmi dobre premyslených okolností. Veď nie nadarmo sa hovorí, že nič nie je náhoda.
Dva roky je dlhá doba. Človek za ten čas toho prežije veľa, skúsenosti ho ovplyvňujú a menia, formujú a posilňujú jeho osobnosť. Možno začne mať pocit, že sám seba už dobre pozná, vie predpokladať svoje správanie a nič ho nedokáže vyviesť z miery. Tiež som si to o sebe myslela. No potom sa stalo čosi, čo som si nepredstavovala ani v tých najbizarnejších snoch. Zrazu, tam pod manderlákom, ja posilnená niekoľkými drinkami, on pravdepodobne tiež, sme na seba narazili. Ani si presne nepamätám, či sme sa na zvítanie pobozkali alebo nie, bola som ako zmyslov zbavená. Môj ex práve kupoval niečo na zahnanie hladu, keď ja som nevedela spustiť zrak z neho. Bol úplne iný než som si ho pamätala. Vysoký, atraktívny, pekne opálený s hlbokými modrými očami a so stále perfektne vypracovanou postavou. Nevnímala som nič a nikoho okolo nás. Bol tam len on a ja. Chvíľka prázdnych rečí, na ktoré si poriadne neviem ani spomenúť, viem len, čo sa odohrávalo vo mne. Tie myšlienky a pocity, ktoré vo mne vyvolal a prúdili celým mojím telom, na tie sa zabudnúť nedá. Nedokázala som odlepiť od neho oči, ani sa pohnúť z miesta. Keby neprišiel ex a nedožadoval sa zoznámenia, stojím tam asi doteraz.
Celú cestu taxíkom domov som sa pýtala sama seba, „prečo som to s ním vlastne vtedy skončila“? Pre neutíchajúce vírenie myšlienok som nemohla spať, ale napriek tomu som mala úsmev na perách i nasledujúce dni. Jedno stretnutie mi dodalo silu a pocit šťastia tak, ako to nedokázal môj ex už pár mesiacov predtým. A tak sa pýtam, má to ešte vôbec zmysel? Možno mi osud dáva druhú šancu a tentokrát by som sa už mala rozhodnúť správne. Možno sme predtým ešte neboli jeden pre druhého pripravení. Možno teraz je ten správny čas na nový začiatok. Možno.
Nemec bol zrejme z nášho stretnutia rovnako vykoľajený ako ja. Hneď na druhý deň ma začal kontaktovať. Je to však oveľa komplikovanejšie akoby sa mohlo na prvý pohľad zdať. Stále čakám na naše ďalšie stretnutie, ale ak to má byť niečo výnimočné, čakať sa oplatí. Keď si sa ma pýtal, či stále čakám na teba, hovorím „áno, čakám“, veď nebudeš preč už dlho. November sa blíži...
Komentáre
hmm...,