Urobila som obrovskú chybu. Zase raz som hovorila pravdu. Som naozaj taká naivná, keď som sa stále nepoučila? Pravda sa v dnešnej dobe nevypláca a už vôbec necení. A ja hlúpa sa stále domnievam, že úprimnosť je nadovšetko. Sprostosť. Všetci klamú a dokonca si na to aj zvykli. To znamená, že keď z času na čas aj počujú pravdu, buď ju neberú vážne alebo sú pobúrení. Je to smutné, ale ľudia nechcú poznať skutočnosť, nechcú vedieť, ako sa veci naozaj majú. Chcú veriť sladkým rečičkám a naivným predstavám, ktoré si sami vytvorili a keď sa im niekto čo i len snaží naznačiť, že pravda je niekde inde, nepočúvajú. Žijú si vo svojej rozprávke a nechcú byť nikým a ničím rušení, pretože realita by bola pre nich príliš krutá a bolestivá.
Viem o čom hovorím. Bola som taká istá. Aj keď som mala rukolapný dôkaz o tom, že mi môj ex nie celkom hovorí pravdu, ba až klame, nechcela som tomu veriť. Sama seba som presvedčila, že to určite nie je tak, ako to vyzerá. Dokonca mi tú moju predstavu o jeho dokonalosti nevytĺkli z hlavy ani najlepšie kamarátky. Navonok som sa tvárila, že je všetko v poriadku, hoci niekde vo vnútri som tušila, že sa blíži koniec. To som si samozrejme nevedela pripustiť niekoľko mesiacov, čo je naozaj dlhá doba. Napriek tomu, že som tušila, aká je pravda, v okamihu, keď mi prestal klamať a na moje otázky najskôr mlčal a neskôr priznal, ako sa veci majú, bola som totálne šokovaná. Nechcela som počuť pravdu, stále som si v duchu hovorila, že to nie je možné. Čeliť realite, o ktorej som tak či tak vedela, bolo kruté. V tej chvíli som naozaj chcela počuť tie sladké klamstvá a tváriť sa, že je všetko v poriadku napriek tomu, že som šťastná už dlho nebola. Prečo to všetko podstupujeme? Prečo sa oberáme o drahocenný čas? Na čo zostávame s niekým, s kým to nefunguje a nemá to zmysel? S odstupom času tomu nerozumiem, nechápem svojmu konaniu, mala som to ukončiť už skôr. Ale človek sa učí na vlastných chybách.
Viem len to, že človek klame najmä vtedy, keď nechce raniť city toho druhého. Horšie je, že pravda skôr či neskôr vždy vyjde na povrch. A je lepšie skôr, pretože vtedy to bolí menej. Včera večer som v domnienke, že svojou pravdou nikomu neublížim, spôsobila veľký chaos v duši iného človeka. Naozaj som netušila že Englishman voči mne prechováva až tak hlboké city, keďže sme sa už dlho nevideli. Ale nejde len o to, že nevideli, my sme si nikdy ani nič nesľúbili. Vlastne som istý čas mala silný pocit, že som mu ľahostajná. No jeho správanie po zistení jednej pravdy, ktorú som mu sama prezradila, bolo pre mňa dosť šokujúce. Nemala som predstavu, že to kompletne naruší jeho svet. Zrazu sa zo sladkého mačiatka premenil na divú šelmu. Ako vyhodiť ma z priateľov by bola jedna vec, ale deaktivovať celé konto na facebooku je niečo celkom iné. Naozaj mám takú moc nad týmto človekom, že urobí niečo tak nepremyslené a šialené? Keď sú jeho city voči mne také romantické, prečo mi doteraz o nich nepovedal? V konečnom dôsledku si za ten šok môže sám. Keby sa skôr priznal, čo ku mne cíti a bol otvorený, možno by sa tá moja pre neho hrozná pravda ani nikdy nebola stala a mohol byť ušetrený menšieho kolapsu. Smutné je, že v jeho očiach som pravdepodobne stratila status princeznej.
Pravda je niekedy krutá a nepochopiteľná, ale ja jednoducho odmietam klamať. A to isté vyžadujem aj od ostatných. Je to veľmi jednoduché pravidlo, ktoré by mnohým veľmi uľahčilo život a nevznikalo by toľko zmätkov.
Úprimnosť od samého začiatku, no hlavne voči sebe samému.
Komentáre