Chodím po tomto svete a neustále niečo hľadám. To niečo vo vnútri ma ženie vpred, snažím sa získať to, hoci nemám ani tušenia, čo vlastne chcem. Nadávam na osud, na boha, rodičov, viním všetko a všetkých okolo seba z vlastného nešťastia. Znudená životom, ktorý žijem, ktorý sa mi nepáči a nie som s ním spokojná, ale neurobím nič, aby sa to zmenilo. Radšej sa presviedčam, že to takto má byť, že vlastne nemám možnosť voľby, len aby som si nemusela priznať, že za všetko si môžem ja sama.
Flákam sa, som zlá, sarkastická a cynická. Nič a nikoho si nevážim. Na čo aj, veď ľudia sa chcú navzájom len využiť, zobrať si to, čo práve potrebujú a potom zmiznúť z našich životov skôr, ako sa s nimi lepšie spoznáme. Preto som si zvykla nebrať si veci, ľudí a vôbec nič okolo seba príliš k srdcu. Veci sa stratia, ľudia za chvíľu odídu, prídu nové veci, noví ľudia. Ďalšia noc plná alkoholu, zábavy, spoznávania, naťahovania, dotykov a sexu. Na čo sa na niečo (niekoho) viazať, keď je taký veľký výber? Každý deň predsa príde niečo nové, zaujímavé, vzrušujúce, každý deň môže byť iný.
Ale čo ak som už unavená z toľkej zmeny? Čo ak sa cítim nešťastná a osamelá, hoci som obklopená stovkami ľudí? Čo ak som si uvedomila, že ten život, ktorým som žila doteraz, ma už nenapĺňa? V klube len sedím a pozorujem ostatných ako sa bavia, doma fajčím jednu cigaretu od druhej a vo fitku sa idem zničiť, len aby som prestala myslieť...
To je to! Prečo odrazu toľko rozmýšľam? Myšlienky sa šíria mojím mozgom ako vírus. Moja hlava je totálne zavírená! Na čo to bolo dobré? A ja myslím len na jediné. Čo keď si už konečne zaslúžim byť šťastná?
Bojím sa.
Priblížiť sa k niekomu inak ako len fyzicky by predsa znamenalo otvoriť sa mu. Dať mu kúsok zo svojho sveta a riskovať, že o tento kúsok raz prídeme. A to bolí! To príšerne bolí! Je to už dávno, ale pamätám si ten pocit totálneho zúfalstva a beznádeje.
Tak prečo stále myslím na tvoj pohľad, úsmev a dotyk tvojej dlane na mojej tvári? Vzápätí chcem, aby si mi zavolal, napísal, ozval sa.....ale je to naozaj? Môj strach, že moje pocity budú odhalené, mi bráni kontaktovať ťa. A tak sa radšej skrývam vo svojej bezpečnej skrýši, ktorú som si takú dlhú dobu budovala a tvárim sa ťažko nad vecou.
Ale čo ak je to skutočné?
Komentáre
Iba si tak myslím
Ja neviem
Veľký výber, vybrať niet čo
Noví ľudia a všetko po starom
PRESNE